Moja (tvoja) duša

Ukáž mi cestu, po ktorej mám ísť, lebo k Tebe pozdvihujem svoju dušu. (Žalm 143:8)

A keď pozdvihujem svoju dušu (myseľ, vôľu a city) k Tebe, Otče, nechávam ju u Teba. Uvedomujem si, že vziať si dušu späť ma necháva s príliš mnohými cestami, príliš mnohými voľbami. To ma tak ľahko odvádza z úzkej cesty.

Koľkokrát som Ťa prosil, Otče, aby si viedol, len aby som potom zmenil smer a slúžil vlastným túžbam? Už nie, Otče. Už nie, hovorím! Moja vlastná cesta vedie k príliš mnohým slepým uličkám, príliš mnohým nehodám.

Mám takúto víziu, Otče; vidím sám seba, ako Ti vraciam Ducha, ktorého si mi daroval. Túžim po tom, aby si si vzal späť to, čo je Tvoje, a už to nikdy nepustil. Nikdy to nepusti nikam inam, než kam si Ty želáš. Prevezmi to. Vraciam Ti tohto Ducha vo mne, aby som už nikdy nemenil jeho smer podľa vlastnej túžby „vlastného ja“. Chcem byť vedený spôsobom, ktorý prekonáva telesnú myseľ, aby mohol žiariť len duchovný človek.

Otče, obklop ma bublinou Tvojho Ducha. Ponor ma úplne!

Čokoľvek povieš, Otče, urobím. Každé stretnutie, každé rozhodnutie, každý plán konania odovzdám Tebe. Povedz mi, čo mám robiť, a stane sa to.

A Otče, uvedomujem si, že niekedy musím vykročiť skôr, než prehovoríš. V takých veciach urobím plán a budem postupovať pomaly, dávajúc Ti plnú moc kedykoľvek zmeniť môj smer. Tebe, Otče, pozdvihujem Tvoju (moju) dušu.