Hoci pochybujem, predsa budem veriť

Všetky tajomstvá života sa dajú zhrnúť do jednej myšlienky—viera! Naozaj veríme nášmu Stvoriteľovi? Naozaj Ho berieme za slovo? Prešli sme od hlavového poznania k viere, k veciam presahujúcim naše porozumenie? Inými slovami, presunuli sme sa od možnej viery k presnému konaniu?

Ak by sme naozaj verili Stvoriteľovi, ak by sme Ho naozaj brali za slovo, nikdy by sme sa nebáli, nikdy by sme nestratili radosť a nikdy by sme nepochybovali.

Poznám vás roky, moji bratia a sestry. Spôsob človeka je vo vás. Áno, hovoríte mi, že veríte, ale ja vám neverím. Už nemôžem. Vaša viera vám nedovolila prejsť; nestala sa vierou v čine. Už nemôžem žiť s takouto vierou; musím veriť viac než to.

Moja myseľ je sústredená iba na jednu myšlienku. „Trápil sa Yahshua niekedy o čokoľvek? Pochyboval niekedy o absolútnej dobrote Otca?“ Nie! Nie! Nie je odpoveďou; a to znamená, že v záhrade, keď mohol byť pokúšaný pochybovať, prebojoval sa cez to skôr, než sa mohla prejaviť pochybnosť.

Aj ja musím vykročiť, nie, vlastne preskočiť na toto miesto, a priznanie svojej pochybnosti ako prvej je jediný spôsob, ako sa tam dostať. Vo svojej hlave viem, že Jeho cesty sú jediné cesty k tomu, aby som mal život, ku ktorému som povolaný; teraz potrebujem dať čin svojej viere.

Prosím, splodiť vo mne pravú vieru, Otče. Chcem vieru v jej najčistejšej podobe, vieru, ktorá koná. Iba Ty mi môžeš ukázať, že všetko, čo hovoríš, je pravda. Ukáž mi, že je to všetko pravda, Abba. Ukáž mi, čo urobíš pre toho, kto naozaj chce veriť, kto chce vidieť svoju vieru prejavenú.