Keď dvíhame svoje ruky

Keď dvíhame svoje ruky k Tebe, Abba, čo tým naozaj myslíme? Uctievame? Myslíme to naozaj vážne? Je možné byť naplnený strachom a pochybnosťami, a predsa uctievať? Prijímaš uctievanie pochybujúcich ľudí? Ako môžeme povedať, že Ťa uctievame a zbožňujeme, ale nedôverujeme Ti?

Tak málo z Tvojich detí žije život naplnený mocou a milosťou. Je to preto, že k Tebe dvíhajú ruky? Snažia sa niečo od Teba stiahnuť dole, niečo, čo im hlboko chýba? Pýtam sa znova, Abba; ako môžeme Ťa uctievať, ale naozaj Ti nedôverovať? Nájdi mi človeka, ktorý povie, že to robí. Áno, Tvoj Syn je naším meradlom.

Koľkí zdvihnú ruky, prosiac o milosť? Toto sa zdá byť primeraným dôvodom pozdvihnúť sväté ruky. Je to uctievanie, Otče? Vyzerá to skôr ako zúfalstvo. Je zúfalstvo mocou, Otče?

Naozaj veríme, že Yahshua zomrel za nás? Niekedy sa, paradoxne, zdá byť pochopiteľnejšie veriť, že to bolo za Abraháma, Mojžiša, alebo dokonca Pavla. Je to naozaj za nás? Kde sú tí, ktorí sú pomazaní Tvojím dotykom, Otče, tí, ktorí stratili svoje životy a našli Teba? Je ich tak málo. Prečo, Abba? Prečo? Tvoje zasľúbenia sú pre všetkých z nás, ktorí hovoríme, že veríme, však?

Odpusť nám tú zmiešanú správu, ktorú vysielame, keď dvíhame ruky s pochybnosťami v srdci. Pomôž nám veriť, veriť Tvojim zasľúbeniam skrze Tvojho Syna a Tvoj Ruach (Ducha). Daruj nám vieru horčičného zrna, Abba (Matúš 13:31-32, 17:20). Zroď v nás vieru, Otče, pravú vieru. Urob ju pre nás skutočnou, aby sme mohli prenášať vrchy (Marek 11:23). Priprav naše srdcia (mysle), aby sme za to dobre znášali utrpenie.

Pomôž nám zomrieť „vlastnému ja“, aby sme mohli prinášať skutočné uctievanie, pre samotné uctievanie, a tiež pre tých, ktorí sa čudujú nad vierou všetkých, čo tvrdia, že veria tomu, čo tak vášnivo hlásajú a čo zjavne tak silno potvrdzujú.